DJ Kinet: “Kedysi som bol väčší hudobný fašista”

Novinár, DJ, moderátor, ale aj detská dabingová hviezda a jeden z ľudí stojacich za značkou Nu Spirit.

Rado Tomek alias Kinet je postavou, ktorá je už dobrých 15 rokov súčasťou bratislavskej klubovej scény a svojim neúnavným glosátorstvom aj popularizáciou soulful hudby významne prispela k formovaniu generácie clubberov. Rozprával sa s nim Bebe alias DJ Magálová, jeho kamarát a spolumoderátor Nu Spirit_FM.

Nu Spirit bar oslávil pred nedávnom 15. narodeniny. Možno povedať, že sa okolo tohto priestoru vytvorilo niečo ako “scéna”? Ak áno, ako by si ju charakterizoval.

Určite. Myslím si, že Budháč, ako sa baru prvé roky hovorilo, pomohol Bratislave znovu objaviť soul v alternatívnej hudbe, pomohol spojiť jazzmanov a fanúšikov elektroniky a priniesol do mesta nu jazz. Žánrový rozsah sa medzitým značne rozšíril, ale spoločný menovateľ zostal. Je ním kvalita, v bare sa nehrajú žiadne kolotoče. Nie je náhoda, že veľa DJov považuje bar za svoj domovský podnik, priestor, kde si môžu dovoliť nehrať na istotu, testovať nové veci. Zostávame pevne ukotvení v undergrounde, aj keď niekomu to naše poňatie undergroundu už môže pripadať trochu “posh”.

Ako by si popísal svoje miesto na tej scéne?

Mohol by som akokoľvek túžiť niekedy skomponovať niečo dobré – aj po tom túžim, ale pochopil som, že na to nemám talent ani trpezlivosť.

Mojou úlohou je tak dávať dokopy ľudí, ktorí majú na hudbu, a vo všeobecnosti na život, rovnaký názor.

Poskytnúť im v dnešnom povrchnom a komerčnom svete akési útočisko a súčasne pomôcť fanúšikom dobrej hudby objaviť domáce kapely a DJov, ktorí ju produkujú a naopak. Okrem mojej práce pre Nu Spirit, toto evanjelium šírim cez DJské hrania a veľmi si užívam aj nedeľnú reláciu na Rádiu_FM, ktorú spolu moderujeme (Bebe).

V čom bolo treba za tých 15 rokov robiť kompromisy a v čom si na druhej strane ako majiteľ a deejay nikdy neuhol?

Každý podnik musí reagovať na aktuálne trendy, či už v hudbe alebo v tom, aký typ zábavy je dnes v móde. Ale vždy si pritom môže udržať vlastnú tvár. Kedysi som bol väčší hudobný fašista, väčší ako bolo treba. Pamätám sa, ako som na DJa Kokiho v bare vyskočil, že pustil Dočolomanského z Na skle maľované. A zrazu mi hovorí, či neviem, že včera zomrel. Cítil som sa strašne. Ale nemyslel som to zle, v bare sa snažíme nepodliezť tú kvalitatívnu latku ani o milimeter. V klube však už dnes bývajú akcie, ktoré by tam pred pár rokmi štamgast nečakal, ako je napríklad pravidelný electroswing alebo rôzne popové fúzie.

Aj elektronika je čoraz komerčnejšia, a tak sa mi sem-tam stane, že sa mi hudba v klube nepáči, že mi nič nehovorí.

Ale potom si poviem, že stále to nie je Trafo, ľudia sa bavia, tak je všetko ako má byť. Aspoň budeme mať finančnú rezervu na kvalitného hosťa na ďalšiu akciu. Ako DJ však kompromisy nerobím, vyhýbam sa takým hraniam, kde by ich bolo treba. Hrám len pesničky, ktoré mám rád, nemám v počítači či medzi platňami žiadnu “užitočnú” vatu.

Nechcem hrať pre každého, nemám problém povedať otravnému hosťovi, ktorý si piatykrát pýta nejakú hlúposť, aby išiel radšej niekam inam.

Čo si budeme nahovárať, sme vo veku, keď je lákavé prepadať spomienkovému optimizmu. V čom si naopak myslíš je dnešok lepší oproti časom, keď si začínal?

Dnešná zábava je demokratickejšia ako kedysi a to je dobré. Klubov, DJov a kanálov, odkiaľ príjimať hudbu, je omnoho viac. Niektorí old-schooleri zvyknú hovoriť, že s väčšou ponukou je tu najmä viac balastu. Áno, odpadu je viac, keď môžeš hudbu vydávať digitálne a nemusíš platiť drahé lisovanie vinylov. Ale zasa na druhej strane, digitálny svet ľahšie umožní presadiť sa talentovaným mladým producentom, či DJom, keďže nemusia minúť tisíce na hardware či platne.

Boiler Room videá, rádiové podcasty alebo služby ako Spotify zasa pomáhajú fanúšikom s minimálnymi nákladmi objavovať nové svety. Cez Facebook sa o tvojej akcii môže dozvedieť rádovo viac ľudí ako predtým. To sú všetko výhody dnešnej doby, ktoré stoja proti trochu staromilskému a elitárskemu pocitu, že menej vie byť viac. Tu však treba nechať na publikum nech si vyberie. Som si istý, že na Slovensku žije dosť rozhľadených ľudí, ktorí chcú viac ako mainstream.

Nu Spirit a aj ty osobne si bol pri začiatkoch mnohých, dnes mimoriadne úspešných deejayov. Čo podľa teba odlišuje dobrého deejaya od zlého?

Dobrý DJ musí mať v prvom rade vlastný názor na hudbu, nemal by sa riadiť tým, čo je v móde ani bezmyšlienkovo plniť želania hostí, aby ich za každú cenu udržal na parkete. To však neznamená, že by nemal “čítať” atmosféru v klube.

Nie je o tom, či máš doma 5000 vinylov alebo hráš z konzoly, ide o to, či vieš ľudom svojim setom rozpovedať príbeh, ktorí si radi vypočujú aj keď možno mali chuť na niečo iné. Veľa DJov práve podceňuje tento “storytelling,” hrajú rovnaké tempo v poloprázdnom klube ako v prime time, nerozširujú si hudobný obzor a dookola púšťajú osvedčené hity Dobrá selekcia však nie je všetko, pre mňa je veľmi dôležitá aj technika.

Ja som totiž začal ako takmer 30-ročný v čase, keď na scéne dominovali ľudia okolo U.Clubu a DJ skrátka musel mať vinyly a musel ich vedieť mixovať.

Predstav si ten stres chodiť na vodičák, keď máš 30, a nie 18. Rovnako to bolo so mnou pri DJingu a ani dnes sa nepovažujem za nejakého veľkého mixmajstra. Počul som veľa DJov hrať krásne pesničky bez mixovania, ale vždy mi hneď napadlo, že by to znelo omnoho lepšie, ak by sa nápaditým spôsobom prelínali. Digitálne hranie pritom mix do veľkej miery uľahčuje. Preto nechápem, že veľa dnešných DJov sa dnes vôbec nesnaží, aby vzniklo niečo nové, spoločné, a to aspoň na minútu, a len mixujú dlhé minimalistické intrá cez pártaktové slučky.

Máš nejaké iniciačné deejayské zážitky? Kto ťa najviac štýlom svojho hrania najviac ovplyvnil?
Iniciácia prebehla niekedy v roku 2000 v Cirkuse Barok. Áno, tom onehdajšom komerčnom podniku, odkiaľ nás veľmi rýchlo vyhodili, ale ja som im za to vďačný: pochopil som, že ak chce niekto robiť DJa pre lásku k hudbe a nie kvôli peniazom či ženám, tak si má nájsť publikum, čo to ocení.

Som veľmi rád, že mi Braňo dal šancu hrávať vo vtedajšom Buddha Bare. Chopil som sa jej všetkými desiatimi, nakupoval som platne a púšťal ich ľuďom. V tomto období si ma najviac ovplyvnil ty, keď si mi ukázal ako sa tie komplikované nu jazzové beaty dajú mixovať. Potom je to určite Mad Mats, švédsky DJ a producent stojaci za labelami Gamm a Local Talk, ktorý mi ukázal, že v jednom sete môže znieť jazz, disco, house a ešte k tomu aj Beyoncé v reggae verzii. Najviac si dokážem vychutnať práve takéto eklektické sety, to sú tie správne príbehy, o ktorých som už hovoril.

Zdroj: nuspirit.sk